Aragorn Elessar Telcontar a Moone Mayen-Hraničiar a Beta

Hranice
Kráčal som popri hraniciach, neboli mi známe, ale vedel som,že sú to hranice, možno môj budúci domov, napadlo ma a klusal som za pachom , ktorý som ucítil, na hraniciach sa vždy splietalo mnoho pachov, veľa  vlkov tade často chodilo. Striebornými očami som sa pozrel naokolo a vybral som sa za pachom, ktorý na hraniciach priam dominoval. Beta svorky, určoval som len podľa pachu a už som bežal povedľa pomenšieho vlka s fialovými znakmi po tele. Tiež som nebol práve najväčším jedincom, to ma predurčovalo k práci hraničiara na profesionálnej úrovni. Pozrel som sa na mladého vlka a vošiel som mu znenazdajky do cesty. Meč som mal na boku, plášť mi plieskal okolo nôh. Stál som hrdo a vzpriamene, ale predsa som svoj údel niesol s porokou. ,,Buď pozdravený." pozdravil som vlka a sklonil som hlavu. ,,Som Aragorn, Chodec a pútnik zo severu i juhu." predstavil som sa mu a strihol ušiami.

Netrvalo tomu dlho, než sa Moonovi dostal k jeho čumáku pach, naznačujúci tuláka, ktorý sa chystal každou chvíľou prejsť skrz neviditeľnú čiaru deliacu územie nikoho s územím svorky Griffon. A vôbec ani nemusel nijak čakať alebo tak, pretože sa onen vlk, ocitol priamo pred ním. Moone sa čudoval jeho rozhodnutiu, predsa ak mohol aj vycítiť, že som Beta svorky ako môže vedieť, že ho teraz neschmatne a nerozcupá na kusy? "Zdravím," prehovorí Moone, pritom iba jemne pokývne hlavou, pritom sa drží svojho hrdého postavenia. Jive bol mimo, preto Moone zastával okrem toho aj post alfy, to je to čo ako Beta musí robiť. "Moone Mayen, meno moje. Beta svorky Griffon, aké je tvoje poslanie, keď si vstúpil na územie posvätných hipogryfov?" položí mu celkom jednoduchú otázku. A rovnako, keď bol Aragorn všímavý, mohol si všimnúť podivnosť na Moonovom rode, určite ho už raz musel počuť, no o tom Moone nemohol vedieť.

Videl som, ako si ma vlk prezerá, veď je Beta, má právo, vedieť s kým má tú česť. Pokrýval ma spletenec rôznych pachov ako som sa potuľoval územiami a bolo na mne cítiť, že som cestovateľ. Ale na tom nezáležalo. Bol som pomenší ako iný vlci, ale dávalo mi to taktickú výhodu, malého, obozretného a vytrvalého vlka, ktorý vie, ako sa na hraniciach má chovať bolo takmer nemožné spozorovať. ,,Áno, volajú ma okrem iného aj Chodcom." prisvedčil som. Áno hraničiar, bola moja prirodzenosť tak, ako bolo pre niekoho prirodzený kanibalismus. ,,Viem že to znamená vernosť svorke a ja som lojálny vlk." povedal som a bola to čistá pravda, nikdy som nemohol hrať na dve strany. ,,Jasné, rozumiem a čo teda bude skúška?" spýtam sa a švihnem chvostom.